Potúlali sme sa po nízkotratranských chodníkoch hľadajúc zle priechodné úseky, popýtali sme sa kamarátov a známych, pospomínali na minulé roky. A veru nebolo treba veľa chodiť a pátrať. Akoby sa tá kosodrevina na nás tešila a ešte veselšie rástla. Aj nedorobkov z minulých rokov pár ostalo, tento rok sa "stihlky" trasú nedočkavosťou - a my sa o to viac tešíme na každého z vás.

Zobrali vlastné píly a náradie, nechali doma rodiny a kamarátov, svoj čas a energiu venovali do fyzicky náročného vypíľovania kosodreviny, aby sme si my – bežní turisti – mohli bezpečne a pohodlne užívať hory. Je pre nás veľkou cťou mať takýchto kamarátov.

Minulý rok sme sa s odvahou nič netušiaceho a so skalopevným odhodlaním pustili do orezávania kosodreviny a prepiľovávania popadaných konárov na červenej značke, vedúcej cez hlavný hrebeň Kráľovohoľských Tatier. Nestihli sme dokončiť všetko, preto sme sa stretli tento rok opäť. Ale nielen preto.

Počas jednej z našich prípravných aktivít na Nízkotatranskú stíhačku 2013 sme si tréningovo prebehli úsek Telgárt – Čertovica. Výsledkom nebol len uspokojivý čas, ale aj doškriabané oba bicepsy a nepekná tržná rana na stehne. Potkýnanie a predieranie sa bolo v cene. Ešte v ten istý večer som na mobile písala e-mail pánovi Mezeiovi zo Správy Národného parku Nízke Tatry.